Lared

Možno ti tiež z času na čas napadne otázka: “Kedy (koľko) je dosť…?” Koľko je dosť z pohľadu príjmov; ktorý stupienok v kariére je ten, kedy si poviem, že stačí; koľko času mám venovať práci, ktorá má baví, aby to bolo v súlade s rodinným životom?
Zrejme každému z vás z času na čas napadli alebo napádajú tieto otázky.
Sám som zažil časy, kedy som kariéru postavil na prvý stupienok v rebríčku hodnôt, na ďalšom stupienku bol spoločenský život a až potom rodina - v tom čase len manželka, keďže sme detičky ešte nemali.

Trvalo to dlhší čas, kedy som si myslel, že všetko sa točí okolo mňa, že plány, ktoré som si predsavzal, vychádzajú. Aké jednoduché bolo nastaviť si životný štandard, ktorý ma lákal stále viac a viac míňať. Možno sa vám to nestalo, ale duch, ktorý je za celým materializmom, úspechom, honbou za bohatstvom, je veľmi prešibaný. Neustále nahovára, aký si šikovný, ako máš úspech vo vlastných rukách, ako môžeš mať stále viac a viac, a prečo si vôbec dávať nejaké hranice...
Až prišiel moment, kedy som zistil:
- že nemám čas na rozhovor s Bohom, že modlitby sa stávajú formálnou záležitosťou, sú stále plytšie a plytšie.
- že nemám čas na manželku a aj ten čas, kedy sme spolu, tak som myšlienkami v práci.

Pred rokmi napísali Dr. Paul Brand a Philip Yancey knihu s názvom Bolesť: Dar, ktorý nikto nechce. Ak existovala kniha s primeraným názvom, tak to bola práve táto. Lebo kto z nás už len chce bolesti? Kto ich vyhľadáva? A predsa sú bolesti súčasťou nášho života tak ako slnko i vtáci.

Pre mňa najčastejšiu bolesť predstavujú bolesti hlavy, ktoré sa opakovane vracajú. Nie sú to ľahké, rušivé ale oslabujúce bolesti, ktoré mi často bránia v tých najjednoduchších aktivitách. Pred rokom som za jeden mesiac musel užiť sedem tabliet proti bolesti a uprostred ďalšieho mesiaca už o šesť viac. Potom som v časopise Wall Street Journal čítal článok s názvom „Ste tým, čo nejete“. Po prečítaní som si uvedomil, že možno ja sám prispievam k svojim bolestiam.
Odvtedy sa vyhýbam pšenici (chlebu a výrobkom, obsahujúcim glutén), mliečnym výrobkom (mlieku, syrom, zmrzline atď.), vajíčkam, cukru, sóji, arašidom (a pritom milujem mimoriadne tučné arašidové maslo – čo je pravdepodobne jedným z dôvodov prečo je moje telo “mimoriadne tučné”) alebo bielym zemiakom.  Odkedy som začal s touto diétou, nemusel som si vziať ani jednu tabletku proti bolesti. Nemyslím si, že je to náhoda. Schudol som a fyzicky aj psychicky sa cítim lepšie.
Ako niekto múdry raz povedal, Boh nepremárni žiadnu bolesť. Ukázalo sa, že moje bolesti hlavy  v konečnom dôsledku viedli k tomu, že som prehodnotil svoje stravovanie, schudol, a fyzicky sa začal cítiť omnoho lepšie. Ako Brand a Yancey píšu vo svojej knihe, hoci by sme sa bolestiam najradšej vyhli, niekedy z nich dokonca profitujeme.