Vraví vám niečo meno Jean-Francois Gravelet? Žil v rokoch 1824 – 1897 a používal pseudonym Blondin. Bol známy ako londýnsky akrobat a artista na lane. Blondin niekoľkokrát prešiel po lane Niagarské vodopády. Jeho lano malo dĺžku 300 m a bolo napnuté vo výške 50 m nad hučiacou vodou.
Tieto odvážne lanové kúsky predviedol v rôznych dramatických verziách: s páskou na očiach; vo vreci; s fúrikom; na chodúľoch; a dokonca s človekom na chrbte.
My dnes možno nekráčame po lane nad hučiacimi masami vody, avšak v zamestnaní 21. storočia to tak niekedy vyzerá.
Tu sa jedná o rovnováhu medzi etikou a ziskom; o štart do neistoty s novým produktom či ešte nikdy neponúkanou službou; o žonglovanie medzi pracovnými a rodinnými prioritami; o nepredvídateľné hospodárske dôsledky.
Pokým si čítam o Blondinovi, napadá mi jeden muž, ktorý sa tiež pokúsil o odvážny čin – Peter. Možno poznáte ten biblický príbeh (Matúš 14, 28-30), v ktorom sa Peter so svojimi priateľmi nachádza v malom člne na rozbúrenom mori uprostred prudkej búrky. Zrazu uvidia Ježiša, ako kráča po vode. Peter impulzívne zvolá: „Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!” A Ježiš jednoducho odpovedá: “Poď!”
„Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: Pane, zachráň ma!”
Autor o knihe: Zdá sa mi, že svet okolo nás sa dnes mení rýchlejšie ako v minulosti. Veci, ktoré sme sa naučili v škole zastarávajú veľmi rýchlo, musíme sa učiť stále viac nových vecí, ale musíme sa aj mnohé staré návyky a praktiky odúčať (čo je niekedy ťažšie ako učenie nového). Budeme viac potrebovať podnikateľov, ktorí hľadajú vo svojej činnosti hlbší zmysel ako hromadenie peňazí. Podnikateľov, ktorí hľadajú spôsob ako môžu byť užitoční svojim zákazníkom, ktorí sa vedia zaistiť prácu pre svojich zamestnancov a ktorí sa vedia o svoj zisk podeliť s ľuďmi, ktorí to potrebujú.
Na poslednej celoslovenskej LaRED konferencii zazneli hlasy, že stretnutia raz ročne nestačia. A tiež ste sa viacerí vyjadrili, že by ste mali záujem byť v kontakte aj počas roka. Zatiaľ nemáme kondíciu organizovať konferencie viackrát ročne. To však neznamená, že sa to v budúcnosti nezmení. 
Niektorí z nás majú šťastie, pretože majú prácu, ktorá im naozaj robí radosť. Podľa výskumov však väčšina ľudí nemá rada svoju prácu, sčasti ju dokonca až nenávidia; v tom lepšom prípade tolerujú to, čo musia denne robiť, aby boli schopní financovať svoj život. Tiež k nim patríte? Chceli by ste s radosťou z celého srdca povedať: „Milujem svoju prácu!“? Nebolo by skvelé môcť začínať každý nový deň s radostnými očakávaniami, tešiť sa na šance a príležitosti, ktoré sa na pracovisku ponúkajú - namiesto chodenia do práce bez chuti a so starosťami?
